Roman Stopka: Matovičova vláda nateraz predstavuje ústavnú väčšinu a začína sa to rysovať ako existenčná katastrofa slovenského občana. Volič už vidí, aký obrovský je rozdiel medzi Matovičovým rečnením v priebehu volebnej kampane a jeho skutkami vo funkcii predsedu vlády. Čím ďalej, tým viac sa odhaľuje poznanie, že tento premiér nemá ani potuchy, kam vedie Slovenskú republiku.
Prezidentka SR Zuzana Čaputová vymenovala do funkcie generálneho prokurátora Maroša Žilinku. Čo očakávate od nového generálneho prokurátora?
On sám o svojej výnimočnosti nepresvedčil. Skôr boli všetky ostatné personálne návrhy vládnej koalície väčšou hrozbou usmerňovania moci na jej prospech. Realizovaná voľba dáva a prezidentkino vymenovanie potvrdzuje viacej nádeje zúčastneným stranám, že právo bude menej krivé, než sa rysovalo z pôvodnej ponuky koaličných adeptov. Nebyť vnútorných rozporov spôsobených ambíciami vodcov koalíciu tvoriacich strán, výsledok by bol pesimistickejší. Všetko však závisí od charakterovej pevnosti, odbornej erudovanosti a schopnosti odolávať tlakom samotného prokurátora Žilinku. Aktívnu podporu mu môže poskytnúť odborné prostredie. Jeho pozícia bude veľmi zložitá a oporu nájde v pravde, ktorá bude pokúšaná deformačnými tlakmi rôznych záujmových skupín, a to nielen z domáceho prostredia.
Po voľbe nového generálneho prokurátora čaká Slovákov voľba špeciálneho prokurátora. Aký je váš názor na inštitút špeciálnej prokuratúry, potrebuje slovenská spoločnosť tento nástroj justície?
Tu sa stretávame s naším národným problémom, keď sa záujem politickej strany bezohľadne stavia nad záujem štátu. Navyše, balamutenie voliča je so samozrejmosťou považované za prípustnú formu agitácie za straníckeho adepta. Inštitúcia nie je ani taká významná, ako je očakávaná schopnosť naplniť funkciu, v ktorej zlyhávajú iní. Sme totiž v situácii, keď prax dokazuje výkonovú rozkolísanosť a nestabilnosť normatívnych vzťahov inštitúcií na ochranu spravodlivosti a zákonnosti. Chýba nielen dôslednosť, ale aj jednota koncepcie ako v tvorbe zákonov, tak v ich presadzovaní. Je to spôsobené nemiestnym politickým záujmom o stranícke nominácie na odborné posty. Záujem strany dominuje nad prospechom štátu. Vedie to k škodlivému protekcionizmu. V takomto prostredí by odstránenie inštitúcie špeciálnej prokuratúry prinieslo viac komplikácií a škôd než úžitku. Preto je účelnejšie inštitúciu ponechať. Jej prínos pre spoločnosť bude podmienená ochotou právomocných obsadiť v nej riadiace posty štátu oddanými osobnosťami. Záujmy jednotlivých politických strán by mali ísť bokom.
V ostatných dňoch sme svedkami zatýkania bývalých vysokých predstaviteľov štátu z prostredia polície, súdov, prokuratúry, ale aj niektorých takmer nedotknuteľných podnikateľov. Aký máte názor na takúto očistu politicko-spoločenského prostredia?
O nevyhnutnosti zvolených postupov či kultúre realizácie celého zatýkania a masmediálnych nátlakoch, ktorými je sprevádzané, možno polemizovať. Ak sa však súdnym rozhodnutím potvrdia vznášané či publikované obvinenia, tak to bude hádam jediný pozitívny výsledok doterajšieho vládnutia tejto koalície. Proces však má nezanedbateľné úskalia. Vzniká hrozivá otázka, či uvoľnené miesta budú doplnené ľuďmi schopnými postupovať v záujme národa a republiky prísne v duchu zákonov. Alebo, či sa iba s veľkým, obviňujúcim krikom nevytvárajú podmienky len na personálne zmeny na prospech novej politickej koalície. Možno sa domnelý Augiášov chliev napokon vyčistí, ale treba dať dobrý pozor, či sa tam nenapchajú ešte hnojotvornejšie zvieratká, než boli pôvodne.
Veríte, že sa takto podarí očistiť aj politické prostredie a v ďalších parlamentných voľbách sa konečne dostanú do vlády i parlamentu ľudia, ktorí sa zjednotia na myšlienke práce v prospech slovenského národa?
Bolo by to veľmi užitočné a očistný proces sám i jeho následný stav by rozhodne priniesol štátu i občanom prospech. Ak ponecháme na cirkvi a jej hodnostároch oblasť duchovného pôsobenia, potom je potrebné sústrediť výchovné a zákonodarné úsilie štátu na formovanie charakteru a mravnostných hodnôt občana. Som presvedčený, že preferovanie práce na prospech slovenského národa je v aktuálnom prostredí nevyhnutný jav, ak si chceme zachovať svoj štát. Čo sa stane v ďalších parlamentných voľbách, je podmienené mnohými premennými veličinami, z ktorých každá má svoju významnosť a dokonca aj schopnosť zmeniť výsledný stav. Konkrétnu ukážku možnej manipulácie zdanlivo demokratických a slobodných volieb zrkadlia obštrukcie okolo prezidentských volieb v USA, ktoré sú pre našu politiku akýmsi nespochybniteľným idolom. Všetci dobre vieme, že v jedálni sa podáva len to, čo sa uvarí v kuchyni. Také je bremeno, ktoré nesú členovia politických strán, ale aj všetci voliči. Preto by mali dbať, aby ich vôľa vyjadrená volebným lístkom bola aj zrealizovaná v počítaní hlasov a napokon aj v realizovanom politickom programe vybraného favorita. Spoliehanie sa na tradičné predstavy o hodnotách čestnosti sa v našej politike neoplatia, pretože boli vytesnené ideologicky ospravedlňovaným egoizmom.
Roman Stopka, Lenka Mayerová a profesor ekonómie Jaroslav Husár počas odovzdávania Ceny Extra plus Za prácu v prospech SR v septembri 2019.
PSN dlhodobo upozorňuje na nekompetentné zásahy do základného dokumentu štátu a demontáž SR. Čo je cieľom tohto neustáleho zasahovania do Ústavy SR a komu to vyhovuje?
O Slovenskú republiku sa neusiloval ani jeden z nich. Im na osude či prosperite štátu a možnostiach občana SR nezáleží. Ľahostajnosť, s akou menili svoje postoje po zostavení vlády oproti hodnotám prezentovaným vo volebnej kampani, dokazuje, že občana považujú len za poskoka a prekážku na ceste k moci. Oni skladajú účty len svojim zahraničným mecenášom. Strašením neinformovaných sa dá manipulovať s ľudským povedomím natoľko, až ho nasmerujú proti existencii vlastného štátu. Naši mocní radšej uprednostnia čokoľvek deštrukčné, len aby sa vyhli skutočným potrebám a záujmom štátotvorného občana. Žiaľ, už nie sme suverénny ani zvrchovaný štát. Ale aj tak s vami súhlasím. Ústava je základný zákon SR, reprezentujúci aj jej stabilitu. Nie je teda správne, aby prostredníctvom ľahkovážnej masmediálnej kampane, založenej na fikciách a polopravdách, bolo možné tlačiť na jej zmenu podľa aktuálnej zahraničnej módy. Ale taký pomer síl sme si svojím ľahkoverným prístupom k propagande stvorili. Ľudia si musia zvyknúť na vlastnú zodpovednosť za výsledok volieb. Ak nie sme schopní zaistiť skutočnú vierohodnosť agitátorov a vo voľbách dáme prednosť manipulátorom a šudiarom, sme odsúdení na zánik. Zodpovednosť padá na hlavy všetkých občanov. To našou vinou nám čoraz viac upadá intelektuálna úroveň, ako aj odborná zdatnosť vrcholových štátnych predstaviteľov. Sú čoraz viac závislí od odborných žoldnierov bez morálky a navyše aj nízkej úrovne. Spoliehanie sa na prázdne reči nám prinieslo svoj ohlas a bez rýchlej korekcie bude ešte horšie.
Vláda Igora Matoviča presadzuje na základe zmeny Ústavy SR každých 40 dní nepretržite predlžovať núdzový stav. Je to podľa vás potrebné?
Potreby svojho krátkozrakého operatívneho riadenia sa vodca koalície pokúša vpašovať do základného zákona štátu. Tým ho celý tlačí do područia rýchlo sa meniacich záujmov cudziny. Zo zodpovednosti a povinnosti predvídať dianie i jeho následky, dané Ústavou SR, si chce spraviť žuvačku. Zatiaľ je pravda, že Matovičova vláda nateraz predstavuje ústavnú väčšinu. Bohužiaľ, začína sa to rysovať ako existenčná katastrofa slovenského občana, štátneho hospodárenia, ako aj právnych a sociálnych istôt. Túto deštrukčnú hrozbu si už uvedomujú i menej vnímaví členovia a podporovatelia koalície. Priamo, ale pre voliča neskoro, možno vidieť, aký obrovský je rozdiel medzi Matovičovým rečnením v priebehu volebnej kampane a jeho skutkami vo funkcii predsedu vlády. Čím ďalej, tým viac sa odhaľuje poznanie, že tento premiér nemá ani potuchy, kam vedie Slovenskú republiku. On veru nevie, aký stav svojím konaním nastvára.
Predstavitelia maďarských národnostných strán predložili Igorovi Matovičovi požiadavku na zmenu preambuly Ústavy SR z „My, národ slovenský“ na „My, občania Slovenskej republiky!“. Predseda vlády vôbec neodmietol takúto požiadavku a dokonca čoraz viac ustupuje požiadavkám maďarskej menšiny. O čom to vypovedá?
Tu nejde o žiadny záujem maďarskej menšiny, ale o zneužívanie jej deformovanej vôle megalomanskými maďarskými iredentistami. Zmienený postup Matoviča je pre všetkých veci znalých pozorovateľov dôkazom totálnej politickej nekompetentnosti a takej miery hlúposti, že sa tomu ani veriť nechce. Vo vedomí každého súdneho politika sa musela vynoriť otázka, ako je vôbec možné, že také čudo mohlo preniknúť na vrchol štátnej moci prostredníctvom demokratických volieb. Namiesto toho, aby strážil a chránil záujmy svojho štátu a mal na zreteli záujmy rovnoprávneho spolunažívania občanov podložené historickými skúsenosťami, on nabáda k bezdôvodnej revízii, ba priam rozbitiu stavu nastoleného medzinárodnou zmluvou, sformovanou nadnárodnou úrovňou riadenia, na základoch poznania príčin ťažkých protinárodnostných zločinov. Vypovedá to prinajmenšom o jeho absolútnej neschopnosti pochopiť skúsenosti získané Slovákmi a celým medzinárodným spoločenstvom prinajmenšom z obdobia ešte pred uzatvorením Trianonskej zmluvy v roku 1920.
Poslanec NR SR za OĽaNO a predseda Ústavnoprávneho výboru NR SR Milan Vetrák zašiel podstatne ďalej a prišiel s myšlienkou, že by sme mali zrušiť súčasnú Ústavu SR a nahradiť ju úplne novou. Čo si myslíte o týchto vyjadreniach a čo je podľa vás cieľom týchto návrhov?
To je prípad veľmi podobný predošlej otázke, lebo ambície tohto tiežpolitika rovnako presahujú úroveň jeho odbornej pripravenosti a navyše sa pripája totálna absencia schopnosti chápať význam základného zákona štátu. Samozrejme, že aj tu predpokladám mravnú úroveň, pre nášho občana bežnú. Pravda, ide aj o experimentálnu sondáž reakcií domáceho politického prostredia na otvorenejšie postupy pri rozbíjaní samostatného štátu a paralelné rozširovanie možností k tvorbe podmienok na destabilizáciu územnej celistvosti, ako aj ochoty parlamentného prostredia podvoliť sa tlaku na postupný prechod k nejakej novej štátnej forme. Vôbec sa nedivím, že takáto „iniciatíva“ vychádza z klubu poslancov Matovičovej politickej strany. Ale pre zorientovaného pozorovateľa je na podivenie, že ostatné tri koaličné strany neboli schopné výraznejšie sa profilovať proti nanucovaniu takej myšlienky, hoci musia vidieť, ako to poškodzuje aj ich stranícky záujem, ak im už teda na osude štátu nezáleží.
Igor Matovič počas oficiálnej návštevy Maďarska v júni 2020 zdôraznil, že ako prvý predseda slovenskej vlády sa dva dni pred stým výročím podpísania Trianonskej mierovej zmluvy prihlásil k spoločnej histórii Slovákov a Maďarov a všetkým Maďarom odkázal, že jeho vláda na Slovensku vytvorí podmienky na to, aby mohli bez strachu používať svoj jazyk. Čo bude nasledovať ďalej?
Tento pán, v túžbe byť niekým mimoriadnym, si vôbec neuvedomuje, aký význam má slovo premiéra. Obzvlášť, ak je vyslovené v prostredí, ktoré veľmi dobre vie, ako zužitkovať vypustené slová prostredníctvom medzinárodne zaužívaného diplomatického kódexu. Hoci sú práva a možnosti maďarskej menšiny v Slovenskej republike vysoko nadštandardné, tak pán premiér tento stav vlastným výrokom spochybnil, a to je hrozivá chyba. Tá bude zneužívaná pri každej vhodnej príležitosti a na škodu obráti aj našu povestnú ústretovosť. Jeho slová široko prekročili rámec dvojstranných slovensko-maďarských vzťahov a výrazne oslabili slovenskú pozíciu na medzinárodnej mienkotvornej scéne. Domácim iredentistom tak vznikla nielen nová príležitosť, ale aj ostrá zámienka. Najhoršie na celom jeho konaní je, že si vôbec neuvedomuje, koľko agresivity svojím postupom vyvoláva a aké vášne umožnil zaktivizovať.
Smutné však je, že zakladatelia štátu sa nečinne prizerajú na demontáž SR. Prečo?
Absencia širšie zverejňovaného postoja pôvodných zakladateľov a podporovateľov dnešnej Slovenskej republiky k vývoju nielen doma, ale aj v zahraničí, spôsobuje veľké, nenahraditeľné straty a škody, prinajmenšom vo výchove. Myslím si však, že tento jav nenastal dobrovoľným postojom zo strany zakladateľov štátu, ale je nanútený politickou mocou podliehajúcou zahraničnej kuratele. Pravda, mnohí zo zakladateľov sa usilujú aspoň v medziach daných možností, ale prístup k prostriedkom na oslovenie širšieho publika dostávajú len sporadicky, alebo vôbec nie. Napriek tomu nejeden z nich vydal svoje spomienky, názory a vysvetlenia knižne. Mnohí sú sklamaní, stratili elán a utiahli sa do ústrania. Nesmieme zabúdať, že ani pribúdajúci vek a oslabovanie zdravia nikomu na energii nepridá. Žiaľ, aj pôvodní priaznivci veľmi rýchlo zabudli na takú ľudskú vlastnosť, akou je vďačnosť a prejavenie aspoň príležitostnej spomienky. Na tému úlohy tvorcov štátu a potreby komunikácie so skúsenými som sa vyjadril už neraz a priamo i vrelo každému záujemcovi odporúčam knihu 25. slovenských rokov, kde sa táto problematika odhaľuje aj písomným odkazom mnohých našich ľudí, ktorí veľa dosiahli aj v osobnom živote.
Cenu Extra plus za prácu v prospech SR pri príležitosti 25. Výročia vzniku SR získali Vladimír Mečiar, dvojnásobní prezidenti SR a ČR Ivan Gašparovič a Václav Klaus, politici, poslanci FZ ČSFR a Národnej rady SR Jozef Prokeš, Sergej Kozlík, Ján Slota, Tibor Mikuš, Štefan Nižňanský, Matúš Kučera, Július Binder a spolutvorca Ústavy SR Ján Cuper, lekár Štefan Hrušovský, kozmonaut Ivan Bella, bývalý predseda Matice slovenskej Marián Tkáč, generálmajor Emil Vestenický, profesorka cirkevných dejín Emília Hrabovec, operný spevák Martin Babjak, sochárka Ľudmila Cvengrošová, herci Eva Kristinová a Jozef Šimonovič, predseda PSN Roman Stopka. In memoriam boli ocenení kardinál Ján Chryzostom Korec a poslanci Federálneho zhromaždenia ČSFR Augustín Marián Húska, Roman Hofbauer a Rudolf Tvaroška.
Dokážu si napriek národnej ľahostajnosti udržať Slováci vlastný štát?
Tieto zlomyseľné pochybnosti veľmi sugestívne vyslovovali mnohí kryptošovinisticky ladení českí politici, automaticky nasledovaní domácimi odpadlíkmi už v roku 1992. S tichou nádejou ich sledovali maďarskí iredentisti. Keď si však pripomenieme postoj slovenskej vlády a masmédií k nedávnemu 25. výročiu vzniku samostatnej SR a porovnáme postoj tých istých k oslavám stého výročia vzniku Československa, treba zbystriť pozornosť. Vzťah k oslavám priamo dokumentuje vzťah k hodnotám, ktoré oslavy pripomínajú. Podľa tohto posudzované úsilie zo strany našej vlády zachovať svoj štát veru nie je presvedčivé. Obzvlášť, ak si všimneme dobre financovanú a vytrvalo prebiehajúcu kampaň na obnovu Československa, ale aj veľmi cieľavedomé stupňovanie napätia v prostredí maďarskej menšiny a navyše nevtieravo podsúvané možnosti obnovy Rakúsko-Uhorska v hraniciach minimálne z roku 1914. Prečo tak náruživo vytŕčajú cisárovnú Máriu Teréziu ako dominantný symbol habsburskej ríše. Isteže, historickým osobnostiam treba priznať miesto, ktoré im skutočne patrí. Lenže aktuálny štátny záujem treba opierať o také osobnosti, ktoré svojimi postupmi a cieľmi v danej dobe podporovali naozaj náš a nie cudzí záujem. To je lekcia daná dejinami. Preto takéto, do povedomia zdanlivo náhodne podsúvané „postrehy“, to nie sú úkazy na ignorovanie. Sú to šlabikárové ukážky tichej deštrukcie aktuálnych a vytváranie podmienok pre vznik nových štátnych štruktúr. Mať svoj štát si vyžaduje nielen domáce úsilie, ale aj zahraničnú podporu a rešpekt, ktoré samy od seba nevzniknú, ani sa neudržia. Navyše, dnešná koalícia svojou činnosťou priamo vytvára také ohlasy v zahraničí, ktoré vyvolávajú obavu z ohrozenia mierového života a vzniku deštrukčného prostredia vinou nekompetentne riadeného štátu. Svojimi postupmi a prezentačnými výstupmi evokujú v zahraničí predstavu, že Slováci nie sú sami schopní riadiť svoj štát. Vyvolávajú za oponou pohŕdavé úškrny na tvárach posudzujúcich. Tí ich však vzápätí pri dvojstranných stretnutiach povzbudzujú, pretože zlá povesť Slovenska vyhovuje ich zámerom. Čo je ešte varujúcejšie, taká predstava je natískaná už aj v domácom prostredí. Mládež vplyvom zanedbanej výchovy i propagandy príliš ľahko podlieha sugescii, že všetko riešia peniaze a na tie sústreďuje svoje schopnosti. Štát, ktorý chce existovať v presahu generácií a stáročí, musí aj plánovať v takom rozpätí a nesmie sa spoliehať na podsúvané „myšlienky“ o všelieku voľného trhu. Výchova občana, a to nielen prostredníctvom školy, ale aj postojom štátu voči nemu a jeho príležitostiam je pre tento účel nesmierne významná.
Politická strana Práca slovenského národa, ktorej ste predsedom, neraz vyjadrila znepokojenie, že SR je na pokraji štátneho rozvratu a pod diktátom cudzích mocností. Existuje spôsob, ako sa z tohto marazmu môže vymaniť?
Kto pozoruje reálne udalosti a analyzuje aj následky politických skutkov našich predstaviteľov, príde k rovnakému záveru aj sám. Suverenita Slovenskej republiky a jej autorita voči zahraničiu sa stáva len formálnou záležitosťou. Ambície a záujmy našich reprezentačných politikov sú natoľko v rozpore s potrebami štátu a občana, že sa sami odovzdávajú do cudzích rúk, pričom nás vlečú so sebou. Je hrozivé, koľko neúcty voči občanovi SR musí v sebe skrývať politik, ktorý sa na medzištátnych rokovaniach nechá zastupovať predstaviteľom iného štátu, alebo provokačne priznáva, ako oklamal štátnu inštitúciu. Súbežne sa potláča zvrchovanosť SR na vlastnom území a možnosti i slobody občana sa po malých krôčikoch okliešťujú. Pravda, spôsob nápravy existuje, ale možnosti sa krátia a príležitosti sú čím ďalej tým zriedkavejšie, pretože na rozdiel od nás, naši neprajníci sú učenliví a dôslední. Proces pozitívneho vývoja však nie je bez námahy. Znamená prácu a vytrvalé posilňovanie sledovaného cieľa. Národ aj ako súhrn jedincov na to však musí vyjadriť svoju vôľu, čo sa v našej histórii prejavovalo vytrvalo a neraz sme sa tejto príležitosti chopili. Žiaľ, vinou našich politických osobností, výdatne podporovaných neprajníkmi našej štátnosti, bol tento emancipačný záujem cieľavedome tlmený a neraz dočasne paralyzovaný. Historické skúsenosti ukazujú, že aj dočasná strata aktivity a iniciatívy tu znamená nástup komplikácií, ktoré využije neprajník na presadenie svojho záujmu. Preto by sme mali posudzovať nadnárodné integračné postupy opatrne. Ich riziká sú podstatne nebezpečnejšie pre mladšie a menšie než pre staršie a väčšie štruktúry. Preto politická strana Práca slovenského národa zvýrazňuje také hodnoty, ako je zvrchovanosť, suverenita a nezávislosť. Je len na smiech, ale aj výstrahu, že práve tí, ktorí sa zubami-nechtami tej svojej štátnosti držia, tak našu podrývajú. Ešte horšie vyznieva, ak sa našou domácou propagandou favorizujú hnutia, ktoré im pomáhajú. Prvým krokom i činom je potreba o stave našej štátnosti verejne hovoriť, a to bez obáv z postihu. Tomu musí štátna politika vytvárať priestor podporným záujmom, a nie odsúvaním, hrozbami a potláčaním pod rôznymi zámienkami brániť. Štát bez takej politiky sa rozpadne. Nestačí, že ľudia sú sklamaní z rozporu medzi sľubmi a skutkami politikov. Musia sa odvážiť revidovať svoje rozhodnutia.
V januári 2018 oslávila SR 25 rokov a zakladateľov štátu si ako jediné uctilo Extra plus. Ako je možné, že štát týchto ľudí zatracuje?
Aj také sú následky okliešťovania našej suverenity a odbúravania zvrchovanosti. Despotickým tlakom zahraničných majiteľov masmédií na záujmy a potreby redaktorov bol izolačný postup voči odporcom štátodeštrukčných síl ustanovený za štandard politického boja. Mocenskú aj informačnú sféru nášho štátu ovládli skupiny, ktoré samostatnú SR nechceli. Pravda, významné štátne funkcie v nej prijali bez rozpakov. Na prospech štátu však nepracujú. Ich zaujíma len vytváranie podmienok na jeho zneschopnenie, roztrieštenie a možnosť začlenenia do cudzích štruktúr. Práve kvôli tomu im zahraničie dopomohlo k volebnému úspechu. Lenže aj volič a občan by mal byť kritický a uvážlivý. Zažil a videl toho dosť, aby bol schopný rozlíšiť mieru a význam masmédiami tendenčne prezentovaných škôd od reálne vytvorených hodnôt a príležitostí na prospech štátu a občana SR. Svojím záujmom o osud významných ľudí by mal nastoľovať potrebu osobného vysvetlenia ich kriminalizácie aj od aktuálnych predstaviteľov politickej moci. Posilnilo by to všestrannú občiansku kontrolu vývoja v republike. Ani v tejto veci nie je užitočné dovoľovať mocným skrývať sa za úplatných redaktorov či režisérov, zneužívajúcich osvedčenú metódu politického boja: ľubovoľným postupom pošpiniť každé významné meno podporujúce existenciu zvrchovaného štátu. Zneváženie mena významného činiteľa automaticky spochybňuje vo vedomí verejnosti nielen myšlienky, ktorých bol nositeľom, ale aj dielo, ktoré tvoril a formoval.
Roman Stopka: SLOVENSKÚ REPUBLIKU OHROZUJE:
- finančná nesamostatnosť, závislosť od zahraničných bánk spôsobená ľahkovážnym prijímaním záväzkov, pôžičky s neúmernou úrokovou sadzbou a problematickou návratnosťou
- prenos informácií pod zahraničnou kontrolou
- celá energetika v zahraničných rukách
- surovinová a nekontrolovateľná produkčná závislosť SR od zahraničných vlastníkov, ktorí prostredníctvom pracovných miest môžu usmerňovať voličskú priazeň
- zahraničné monopoly postupne získavajú možnosti nekontrolovateľného ovládnutia nášho nerastného bohatstva, ovládnutia priestorov termálnych vôd a celého sladkovodného hospodárstva
- zahraničné spoločnosti ovládli náš maloobchod a usilujú sa o trvalé ovplyvňovanie cenovej politiky a zvyškovej produkcie domáceho poľnohospodárstva vrátane obmedzenia významu záhradkárstva, sadovníctva, poľovníctva, včelárstva, vinárstva i malochovu domácich zvierat pre vlastnú potrebu a potravinové samozásobenie
- zahraničné spoločnosti ovládli likvidáciu odpadov a zber smetí v obývaných aglomeráciách do takej miery, že v tejto oblasti diktujú cenovú politiku a ďalší vývoj
- postupne sa dotvárajú podmienky na ovládnutie poľnohospodárskej pôdy a celého lesného hospodárstva
- Za vyše štvrťstoročia samostatnosti sme sa dopracovali na pokraj totálnej destabilizácie štátu.
Autor je predseda politickej strany Práca slovenského národa, www.psn.sk
(Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Extraplus č. 1/2021, www.extraplus.sk)
